Osobitnou kapitolou v živote našich predkov bolo spracovanie ľanu, ktoré prakticky trvalo celý rok počnúc zasiatim semena až po vyrobené plátno. Veď práve plátno bolo základným materiálom nielen na zhotovenie mužského a ženského kroja, ale aj na iné ďalšie potreby, napr. plachty, vrecia, pracovné obrusy „zolníky“.

Základnou podmienkou úspešného chovu dobytka a poľnohospodárstva bolo mať vlastný záprah a povoz. Vo Važci bol skoro výlučne používaný záprah volský, čo chudobnejší, alebo s menšou výmerou pôdy, používali ako záprah aj kravičky, i to len na ľahšie práce: menej náročné zvážanie paliva, zvoz obilia, vykopávka zemiakov. Konských záprahov sa používalo veľmi málo a to z roznych dôvodov:
-strmé poľné a hlavne horské cesty boli lepšie zvládnuteľné volskými záprahmi,
-hlavným krmivom rožného statku bolo vždy seno, kdežto kone bolo treba kŕmiť ovsom, ktorého sa tu nedopestovalo toľko, aby vystačil na celý rok,
-v čase ukončenia jarných prác do zberu obilia sa ťažné voly vyháňali na pašu, kdežto kone sa museli nepretržite chovať doma v maštali.

Zvážanie sena v zimných mesiacoch zo „šopov“ domov sa robilo na špeciálnych vlačuhách. Vývoz maštaľného hnoja v zime sa robil na iných typoch vlačúh. Najlepšia sanica bola na vývoz pri priaznivých snehových podmienkach v januári - februári.
V zimných mesiacoch sa zvážalo aj drevo z rúbanísk na železničnú stanicu, kde sa drevná hmota spracovala a nakladala na železničné vozne. Drevo sa zvážalo v plných dĺžkach výlučne len v zime.