Späť
Obuvníci mali stále robotu, lebo šili obuv súkennú (kapce pracovné i na sviatok), čižmy ženské ako súčasť kroja. Známi boli obuvníci: Matalík, Mucha, Šeďo-Mlynarčík, Prcín. Konkurovali im domáci „šustri“, ktorí šili po dlhých zimných večeroch pracovnú súkennú obuv, tzv. „krátke kapce“. Každý mal aký-taký potrebný „vercajg“. Ako pracovná obuv plne vyhovovali, boli pohodlné a hlavne lacné.
Vo Važci, až približne do konca 2. svetovej vojny boli dvaja kováči - Silvaj, Urban, neskôr Chovan a mali stále robotu vo svojom odbore. Išlo najmä o opravy vozov, rôzne príslušenstvá ku každodennej práci (sekery, reťaze, pluhy, brány a pod.) Osobitnou činnosťou týchto remeselníkov bolo podkúvanie rožného dobytka a koní. Bola to špeciálna, vysoko kvalifikovaná práca a mohol ju vykonávať len ten, kto mal v znení firmy „kováč a skúšaný podkováč“. Podkúvali sa letnými a zimnými podkovičkami.
Muži v zimných mesiacoch okrem bežnej starostlivosti o dobytok mali hlavnú náplň v ručnej výrobe šindľov. Šindle boli jedinou krytinou nielen na rodinné drevené domy, ale aj na senníky na lúkach. Drevo na šindle o dĺžke 50 - 60 cm muselo byť rovné a hladké, súce na štiepanie.
Ovčiarstvo, chov dobytka, drevorubačstvo a poľnohospodárstvo boli hlavné činnosti obyvateľov starého Važca. Neskôr, po vybudovaní Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871, boli vytvorené pracovné príležitosti mnohým mužom, ba aj ženám. Bol to zásadný zvrat v živote dediny a jej obyvateľov.
Rôzne doplnky k povozom (sane, vlačuhy, rebriny) si poväčšine zhotovoval gazda sám, hlavne počas dlhých zimných dní. Tí čo boli šikovnejší, vedeli zhotoviť aj iné náročnejšie veci, ako napríklad kúdele, doplnky ku krosnám. Tam sa už žiadalo mať isté modernejšie pracovné pomôcky (tokáreň, špeciálne nožíky, pílky a podobne).
Ovčiarstvo bolo rozšírené oddávna, veď ovca bola vždy najskromnejším tvorom (od apríla do novembra von na paši, v zime kŕmené tým najpodradnejším senom - „štipcom“ z močiarov a „škutinou“ a pritom ovca dávala niekoľkoraký osoh: mlieko, syr, vlnu a mäso. V čase najväčšieho rozkvetu ovčiarstva čítal počet oviec okolo 1300 až 1500 kusov. V tom čase boli dva samostatné salaše (na Múre a na Slamenej), ktoré spravoval Urbár cez povereného člena, tzv. „salašníka“, ktorý kontroloval prácu baču a honelníkov, viedol evidenciu o stave oviec, rozpisoval prídel syra a žinčice chovateľom oviec (tzv. „tiarch“), zjednával platové podmienky a iné náležitosti kolektívu salaša.